21jan
2013
0

Facilitujúce odpovede

Nielen odpovede na detské otázky, ale celkový postoj a reagovanie na dieťa podľa knihy Play Therapy – the Art of the Relationship, Garry L. Landreth.

Deti sa v kontakte s dospelým zvyknú pýtať množstvo otázok, čo je často ich spôsobom nadväzovania kontaktu. Terapeut by si mal byť vedomý toho, že deti často odpoveď na svoju otázku poznajú, a preto sa zamyslieť skôr nad motiváciou, ktorá ich k otázke viedla. Dávať odpovede na otázky môže obmedziť dieťa na realitu dospelého.

Ak sa dieťa opýta „Čo je toto?“ a terapeut odpovie fakticky „putá“, dieťa si z nich už nemôže urobiť špeciálnu vzducholoď, ako to malo v úmysle. Terapeut môže podporiť detskú kreativitu odpoveďou: „to môže byť čokoľvek chceš, aby to bolo“. Ak sa dieťa opýta „kto rozbil túto bábiku?“, vnímavý terapeut by mohol odpovedať: „občas sa to môže náhodou prihodiť.“ Dieťa vďaka tomu vie, že sedenie nie je čas trestania, alebo miesto, na ktorom musí byť zvlášť opatrné.

Pri otázkach detí sa treba zamyslieť, čo sa za nimi skrýva. Ak sa dieťa opýta „Hrá sa tu niekto s týmto?“, môže tým napríklad myslieť:

  • môžem sa s tým hrať?
  • neistotu, čo je to za hračku
  • nerozhodnosť, čo by mohlo s vecou robiť
  • nadviazanie kontaktu s terapeutom

Príklady typických nevhodných reakcií na dieťa:

Nepochopené pocity.

Dieťa (s nadšením): „Chodí sem veľa ľudí?“
Terapeut: „Niekedy.“
! Dieťa sa v skutočnosti na to nepýta. Miesto toho treba odzrkadliť jeho nadšenie: „Naozaj sa ti tu páči.“

Pomenovávanie predmetov skôr, ako ich označí samotné dieťa.

Dieťa si pozrelo raketu, ale nepomenovalo ju. Potom vzalo dve figúrky z domčeka na stole.
Terapeut: „Zdá sa, že si vybral tých dvoch, aby šli do rakety.“
! Týmto preberá vedenie hry, dieťa nepomenovalo raketu a ani nenaznačilo, čo má ďalej v úmysle. Lepšie:
„Zdá sa, že máš s nimi niečo v pláne.“

Hodnotenie a oceňovanie.

Dieťa: „Možno budem maľovať, keď toto dokončím.“
Terapeut: „To znie ako dobrý nápad.“
! Dieťa si môže myslieť, že maľovanie je to, čo od neho terapeut chce. Obmedzuje to jeho slobodu zmeniť názor. Treba prejaviť porozumenie, ale nechať mu voľnosť rozhodovania.
„Rozmýšľaš, že by si potom rád maľoval.“

Nevhodné otázky.

Dieťa: „Ja a Jožko sme sa hrali s domom …(rozpráva podrobne o hre a spomína Jožka)
Terapeut: „Jožko je jeden z tvojich kamarátov?“
! Vsúva svoje potreby, nie je to podstatné. Pozornosť treba nechať zameranú na dieťa. „Mali ste s Jožkom veľa zábavy.“

Otázky namiesto konštatovania.

Dieťa sa hrá s viacerými hračkami.
Terapeut: „Janko, do konca máme päť minút, áno?“
! Posledné slovo indikuje, že dieťa má na výber – pritom to tak v tomto prípade nie je. „Janko, do konca máme päť minút.“

Neistota v určovaní hraníc.

Dieťa: „Môžem sem dať vodu?“ (pištoľ)
Terapeut: „Chcel by si tam nabrať vodu, ale to teraz nebudeme robiť.“
! Naznačuje možnosť liať tam vodu neskôr, neadekvátne používa „my“. Jednoznačne: „Rád by si tam nabral vodu, ale to nie je na vodu. Vodu môžeš nabrať do panvice alebo do hrnčeka.“

Usmerňovanie dieťaťa.

Dieťa sa snaží zoškrabať farbu z nádoby plastovým nožíkom.
Terapeut: „Nevzdávaš sa, aj keď je to ťažké.“
! Dieťa teraz nemôže prestať, lebo má pocit, že sklame terapeuta, ak sa vzdá. Treba uznať snahu: „Tvrdo pracuješ, aby si to dal dole.“

Vyskúšajte si

Napíšte, čo by ste odpovedali v takejto situácii (prípadne si vyberte z možností pod ňou):

Osemročná Katka na druhom stretnutí (so slzami v očiach): „Dnes mám narodeniny…. ale…. moja mama povedala…povedala, že som bola zlá na malého brata… tak mi neupečie narodeninovú tortu.“

  1. „Bola si príliš zlá na narodeninovú tortu. Určite si preto smutná.“
  2. „Si smutná a želala by si si tortu od mamy. Máš obavy, že mama ťa už nemá rada, keď si bola zlá na brata.“
  3. „Niekedy to bolí, keď ľudia neurobia to, čo by sme od nich chceli.“
  4. „Si sklamaná, že ti mama neupečie tortu.“
  5. „Zdá sa, že si veľmi smutná, keď ti mama neupečie tortu. Zdá sa, že si na ňu nahnevaná.“
  6. „Si smutná, že ti mama neupečie tortu, pretože si myslí, že si bola zlá na brata.“
  7. „Narodeniny bez torty sú naozaj smutné. Až je ti z toho do plaču.“

A prečítajte si, čo o ktorej odpovedi hovorí Garry Landreth:

  1. Táto odpoveď je úplne mimo. Katka nepovedala, že bola zlá, ale že to povedala jej mama – čo vôbec nie je to isté.
  2. Prvá veta je v poriadku. Druhá veta podsúva dieťaťu interpretáciu a potvrdzuje, že bola zlá, pričom to nie je jasné.
  3. Zovšeobecnenie na „ľudia“ oslabuje účinok. Použitie množného čísla je nevhodné, pozornosť má byť sústredená na dieťa.
  4. Veľmi podceňuje pocity dieťaťa, ignoruje zjavný smútok a slzy.
  5. Projekcia terapeuta – nič nenasvedčuje tomu, že je Katka nahnevaná.
  6. Lepšie, ale stále to celkom nevystihuje Katkine pocity. Nie je potrebné venovať sa tomu, či bola Katka zlá – odvádza to pozornosť od Katkiných pocitov.
  7. Krátke, výstižné, ukazuje porozumenie jej pocitov.