20okt
2011
2

Nosenie ako životný štýl

Veľakrát som počula od úplne cudzích ľudí len tak na ulici rady na tému: „Nenoste ho! Rozmaznáte ho! Uvidíte, keď si zvykne, a čo potom? Nevypadne vám odtiaľ? To, že si vy ničíte chrbát, mi môže byť jedno, ale prečo to robíte tomu maličkému?!“ Najviac ma na tom zaráža fakt, že šlo bez výnimky o starších ľudí. Myslím, že ako bábätká kočík nepoznali. Naše prababičky nosievali deti v plachietkach.

Fascinujúce (hoci smutné), ako stačili 3 generácie na to, aby sa nosenie bábätka stalo nežiadúce. Čo je v „zaostalých“ národoch a medzi inými druhmi v živočíšnej ríši tou najprirodzenejšou vecou na svete sa vo vedomí našej spoločnosti dokonale potlačilo. (Viem, že nemá zmysel nikoho obviňovať, ale len tak zo zvedavosti by ma zaujímalo, či je možné zistiť, kto to spôsobil…)

Poobzerajte sa okolo seba a zamyslite sa. Videli ste niekedy v nejakej detskej obrázkovej knižke bábätko v nosiči? Videli ste nejaké malé dievčatko niesť svoju bábiku v babyvaku? Zaregistrovali ste nejakú značku alebo ikonu znázorňujúcu bábätko v nosiči a nie v kočíku? (Tento článok má byť síce výsostne o nosení, ale nedá mi to – skúste si podobné otázky položiť o kojení versus kŕmení z fľaše…)

Tieto stereotypy budované od útleho detstva majú neuveriteľnú (a nebezpečnú) silu.

O prospešnosti nosenia som bola presvedčená ešte skôr, než som vôbec pomyslela na vlastné deti. Kým prvý syn rástol v brušku, zaobstarala som si babyšatku. Áno, bol nosený, ALE! To, že podľahnem zažitému väčšinovému názoru sa mi stane doteraz. Zopár príkladov:

  • Ako celkom malinkého som si ho položila na hruď a tak sme driemali. Keď však vošla do izby jedna osôbka, o ktorej viem, že si myslí, že dieťa patrí do postieľky, hneď som zneistela. Začala som sa vyhovárať na to, že ho bolo treba zohriať…
  • Keď môj druhý syn rázne odmietal kočík, dlho mi trvalo, kým som sa naň prestala zlostiť a akceptovala som, že chce byť naozaj nosený…
  • Kým som zistila, ako sa nosič pohodlne a správne používa, trvalo mi to zopár vzácnych mesiacov synovho života. Našim prababičkám to nepochybne ukázala ich mamka, tetka, či suseda…

Rozšírenému kočíkovo-postieľkovému zmýšľaniu dávam za vinu aj mnohé novodobé rodičovské stresy.

Mne dal lekciu môj mladší syn, ktorý od narodenia presne vie, čo chce a čo je preňho najlepšie a dáva to hlasno najavo. Lenže zakaždým chvíľu trvalo nájsť správny spôsob a tak som si tie stresy vyskúšala aj na vlastnej koži. Všetky nasledujúce situácie sa celkom jednoducho vyriešili tým, že som pri nich začala používať babyvak:

  • Snaha uspať bábätko v spálni, keď vtom sa starší udrie a rozplače (vykaká a treba mu utrieť zadok, apod.)
  • Bábätko je vonku hladné a treba ho nakojiť, ale starší nevydrží čakať a pustí sa na preliezku siahajúcu nad jeho sily (uteká na odrážadle smerom k ceste, snaží sa preskočiť potok, atď.).
  • Bábätko spiace v postieľke sa odrazu rozplače, ale mne sa pripekajú na sporáku palacinky (kypí polievka).

Zaráža ma, že vrátiť sa k tomu, čo je prirodzené, je také ťažké. Namiesto toho, aby sme to prekukli a jednoducho vzali dieťa na ruky, dostávame  sa do začarovaného kruhu:

Bábo plače v kočíku? Treba ho silnejšie hojdať, prípadne s ním behať po teréne.

  • Bábo plače v lehátku? Vymyslíme mu dačo drahšie, čo sa bude hojdať, kolísať, spievať, či vydávať zvuky napodobňujúce tlkot srdca.
  • Bábo nevie zaspať samé v postieľke? Študujeme na internete, čo s tým a potom presne meriame časové intervaly, koľko ho môžeme nechať plakať.
  • Bojíme sa ho nechať samé, kým ideme otvoriť poštárke (vyniesť smeti)? Kúpime mu ohrádku a naplníme hračkami.

A tak mať bábätko sa stáva čoraz nákladnejším a psychicky náročným.

2 komentáre

  • Zuzana

    jááááj…verím, že čoskoro budem mať druhú šancu nosiť bábo a užiť si to naplno a spolieham sa na tvoju pomoc s babyvakom 🙂 už vopred ďakujem:)

  • Zofia

    Pekne si to napisala, fakt. Spolocnost chce vpodstate pomoct svojim clenom a pritom im tak velmi ublizuje… Nam ublizuju vsetky tie zauzivane praktiky a overene vedecke nazory. Mam dvoch synov a pri prvom som citala, co sa mi dostalo pod ruku a snazila sa byt dokonalou matkou. Casto som mala pocit, ze viem, co treba urobit, ale kedze knizka tvrdila nieco ine, konala som podla nej. Syn plakal, ja som bola zuriva a pod… Vela som citala a vela som rozmyslala, ako robit veci co najlepsie. Moje instinkty, pocity, prirodzene odpovede na poziadavky synceka som nezar nepocuvala. A prisiel druhy syn a s nim aj menej casu, co nam vsetkym nesmierne prospelo. Jednoducho som veci riesila ihned, podla momentalneho pocitu. Nic som neoverovala u odbornikov na internete alebo v knihach, nepocuvala som dobre mienene rady. Mladsi syn takmer nepoznal kocik, nosil sa skoro do roka. Doposial zaspava na rukach, trva to len par minut. V naruci sa okamzite upokoji, vpodstate nepreferuje mna pred manzelom, staci mu byt v objati blizkej dovernej osoby. Rovnako som prestala dumat nad starsim synonom a snazim sa davat mu maximum mojej blizkosti – vezmem ho na ruky, ked sa chce niest a trosku ho ponesiem, obcas mu pomozem s obliekanim, dokrmim ho, kedykolvek chce, vezmem ho na kolena – aj ked ma 4 roky a mal by sa spravat ako velky, tolerujem jeho obcasne babetkovske ulety a snazim sa vykompenzovat niektore moje predosle kroky. V poslednom case s nami zacal aj spavat a musim povedat, ze obaja synovia aj ja spime pokojnejsie. Ake jednoduche riesenie na mnohe detske strachy, vzdory, neposlusnost a mnohe rodicovske zloste, frustracie a vycitky – vzajomna blizkost, dotyky, tlkot srdca, teply pokojny dych, usmev, pohladkanie, objatie… Ale velmi to nespada do schemy dnesneho komercneho sveta a urcite to v ziadnej reklame neuvidime, hoci je to take jednoduche, a take potrebne. Clovek si za svoje prirodzene spravanie skor vypocuje dake vycitky, alebo sa zahanbi, zial…