03nov
2012
0

Dieťa a hranice

Alebo ako určovať hranice vo vzťahu k deťom podľa knihy Play Therapy – the Art of the Relationship, Garry L. Landreth. Napriek tomu, že sa jedná o terapeutický prístup psychológa, určite sa dá uplatniť aj vo vzťahoch rodič – dieťa a učiteľ- dieťa.

 Vzťah bez hraníc nemá veľkú hodnotu. Hranice poskytujú deťom možnosť naučiť sa sebaovládať, vyberať si z možností, rozhodovať sa a byť zodpovedný.
  • Obmedzení nemá byť priveľa a musia byť uskutočniteľné.
  • Vo väčšine prípadov je lepšie „totálne“ obmedzenie, ako podmienené. Skôr povedať „dvere nie sú na kopanie“ ako „nesmieš do dverí kopať silno“. Podmienené obmedzenie je mätúce, vyvoláva diskusiu  a neistoty o tom, čo je „silno“.
  • Terapeut prezentuje obmedzenia pokojným, trpezlivým, objektívnym a pevným hlasom. Dáva najavo svoju dôveru v dieťa, že sa dokáže správať zodpovedne.
  • Pri  určovaní hraníc je vždy v centre záujmu dieťa, aby bolo jasné, kto je za ich dodržanie zodpovedný. „Tu nerozlievame farby po zemi“ neadekvátne používa množné číslo „my“ – terapeut predsa nemá v úmysle farby rozlievať.
  • Obmedzenia sa zadávajú až v prípade potreby – nie v úvode stretnutia. Bojazlivé deti by mohli len viac zablokovať, iným deťom by zase poslúžili ako inšpirácia.
  • Obmedzenia treba formulovať tak, aby dieťaťu ostala možnosť výberu a aby bolo jasné, že je samé zodpovedné za svoje rozhodnutie. Keby mu terapeut povedal, čo má/ nemá robiť, preberá zaňho zodpovednosť. Keď však povie napríklad: „Zrkadlo nie je na búchanie. Na búchanie sú dvere.“, dieťaťu ostáva možnosť výberu a je samo zodpovedné za svoju ďalšiu činnosť.
  • Dôležitá je formulácia. Každý z nasledujúcich výrokov v sebe nesie iné posolstvo pre dieťa, ktoré sa chystá kresliť po stene:
    • Asi to nie je dobrý nápad, kresliť po stene. (Neistota.)
    • Tu nesmieme kresliť po stene. (Inde áno?)
    • Nemal by si kresliť po stene. (Neistota.)
    • Nesmieš kresliť po stene. (Zákaz bez možnosti rozhodnúť sa.)
    • Nemôžem ťa nechať kresliť po stene. (Preberá zodpovednosť za dieťa.)
    • Možno by si mohol kresliť na niečo iné ako na stenu. (Možno? Na čo iné?)
    • Stena nie je na kreslenie. Na kreslenie je papier alebo tabuľa.

Postupnosť krokov pri určovaní hraníc:

  1. Pomenovať pocity, túžby, želania dieťaťa. Pocity treba reflektovať hneď v tom momente, ako sa objavia. Vyjadrujeme tým, že dieťa aj s jeho prežívaním plne akceptujeme. Ak by sme tento krok vynechali, naznačovalo by to, že pocity nie sú dôležité, prípadne že nie sú akceptovateľné.
  2. Oboznámiť s obmedzením. (Napríklad: „Do pieskoviska sa zmestia ešte dva poháre vody.“) Výnimočne môže byť nutné vymeniť poradie prvých dvoch krokov – keď je potrebné rýchlo zasiahnuť. (Napríklad sa dieťa chystá udrieť kladivom do okna…)
  3. Navrhnúť vhodné alternatívy. Dieťa v danom momente nemusí napadnúť iný spôsob sebavyjadrenia. „Domček nie je na státie na ňom. Môžeš sa postaviť na stoličku alebo na stôl.“ Neverbálne ukázanie na možnosti a použitie mena dieťaťa tiež pomôžu odviesť pozornosť od pôvodných úmyslov.

Pri porušovaní pravidiel ide často o výkrik dieťaťa s nízkym sebavedomím, ktoré potrebuje istotu hraníc. Preto je v tomto momente obzvlášť dôležité prejaviť porozumenie a prijatie a pri tom jasne určiť hranice. Treba sa vyhnúť siahodlhým diskusiám, vyhrážaniu sa a trestaniu. Na mieste je trpezlivosť, prvé tri body možno aj niekoľkokrát zopakovať. Pokiaľ dieťa pokračuje v prekračovaní hraníc, možno mu ponúknuť

  • poslednú možnosť voľby. Buď môže ísť o ukončenie sedenia a opustenie miestnosti, alebo o odstránenie danej hračky z dosahu dieťaťa. Voľba musí byť jasne a zrozumiteľne vyslovená („Ak sa rozhodneš, že do mňa ešte raz strelíš, tak si sa rozhodol opustiť miestnosť/ nehrať sa viac s pištoľou.) Obmedzenia vyslovené týmto spôsobom nie sú trestom ani odmietnutím dieťaťa.

Pri určovaní hraníc treba samozrejme brať do úvahy predovšetkým bezpečnosť. Vo výnimočných situáciách – napríklad keď sa dieťa snaží rozbiť kladivom zrkadlo – terapeut neostane sedieť a nebude prechádzať všetky kroky postupne, musí zasiahnuť.