07mar
2012
1

Děti a pět jazyků lásky

Veľmi inšpiratívna knižka od dvojice autorov: Gary Chapman, Ross Campbell. Na môj vkus síce písaná zbytočne zdĺhavo a typickým americkým „hurá“ štýlom, ale proti obsahu nemôžem namietnuť nič. Uzrejmila som si vďaka nej mnoho vecí a občas sa aj zahanbila – ako neviem zaobchádzať s detským (a aj svojim) hnevom. Ponúkam vám zopár hlavných myšlienok knihy:

Každé dieťa má svoju „citovú nádrž“ – miesto, kde sa sústredí jeho citová sila, ktorá mu dodáva palivo, energiu. Aby sa mohli rozvíjať a plne vyvinuli svoje schopnosti, musíme ich citové nádrže plniť bezpodmienečnou láskou. Je to absolútne prvoradé – len dieťa, ktoré má plnú citovú nádrž, bude dobre reagovať na naše usmerňovanie a výchovné pôsobenie.

Každé dieťa vníma lásku svojim zvláštnym spôsobom. Je omylom predpokladať, že keď svoje dieťa milujem, automaticky o tom vie. Aby cítilo našu lásku, musíme sa naučiť hovoriť jeho jedinečným „jazykom lásky“. Existuje v zásade 5 jazykov lásky:

  • Fyzický kontakt. Nie je obmedzený len na objatia a pusy. Môžete dieťa potľapkať po pleci, zápasiť s ním, prehrabnúť mu vlasy, čítať si s ním v náručí, masírovať mu svaly, či poškrabkať chrbáť.
  • Slová uistenia. Nemusia nimi byť len slová „mám ťa rád“. Slová majú veľkú moc. Slová náklonnosti a nehy, chvály a povzbudenia hovoria: „Záleží mi na tebe.“ Musia však byť pravdivé a odôvodnené.
  • Pozornosť je dar prítomnosti, ktorý rodičia dávajú deťom. Vyjadruje: „Si dôležitý. Som s tebou rád.“ Nájsť si čas byť s každým dieťaťom osamote nie je jednoduché, no predsa je to životne dôležité. Jeho súčasťou sú hodnotné dôverné rozhovory.
  • Darčeky. Na rozdiel od odmeny sú dávané bez zásluh, zadarmo. Nemusia (a nesmú!) to byť len nákladné a hmotné veci. K obdarovávaniu patrí slávnostná atmosféra. Do darčekového balenia môžete zabaliť aj veci, ktoré dieťa potrebuje a tak či onak mu ich musíte kúpiť. Nepoužívajte darčeky ako zjednodušenú náhradu za ostatné jazyky lásky. Všetky deti majú rady darčeky, ale keď je prijímanie darčekov ich primárnym jazykom lásky, budú reagovať inak ako ostatné. Obdarovávanie vnímajú ako veľkú udalosť, ocenia jedinečné a tvorivé odovzdanie darčeka, všimnú si detaily, baliaci papier, darčekom sa chvália a vyhradia mu čestné miesto na vystavenie.
  • Skutky služby sú fyzicky aj psychicky náročné. Rodičia preto musia dbať na svoje fyzické aj citové zdravie. Pri službe svojim deťom nie je prvoradé potešiť ich, ale robiť to, čo je pre ne najlepšie. Skutky služby musia zodpovedať veku dieťaťa. Pre deti by sme mali robiť to, čo samé ešte nedokážu. Dávame im tým príklad. Láskyplná služba nie je otročením, je to dar, nie nutnosť, je vykonávaná dobrovoľne, nie z donútenia. Ak rodič slúži dieťaťu s odmietavým a zahorknutým postojom, naplní tým ich fyzické potreby, ale ich citový vývoj sa tým výrazne komplikuje. Konečným cieľom skutkov služby je pomôcť deťom premeniť sa na zrelé osobnosti schopné prostredníctvom skutkov služby dávať lásku druhým.

Je potrebné používať všetky jazyky lásky, ale zároveň dávať dôraz na ten, ktorý je dieťaťu najbližší, ktorý k nemu prehovára najhlasnejšie. Tiež je nevhodné používať jazyk lásky svojho dieťaťa na jeho trestanie. Ak napríklad za trest odmietnem rozprávať s dieťaťom, ktorého jazykom lásky je pozornosť, je to obzvlášť kruté a môže to spôsobiť prederavenie jeho citovej nádrže. Facka je škodlivá pre všetky deti, ale tie, ktorých primárnym jazykom lásky je fyzický kontakt, vyslovene ničí.

Jazyk lásky a poslušnosť.
Dieťa sa musí cítiť milované, aby dokázalo prijať rodičovské usmerňovanie bez nepriateľstva a sabotovania. To znamená, že musíme jeho nádrž lásky naplniť predtým, než udelíme napomenutie či trest.
Ak dieťa hnevá, rodič by sa mal sám seba pýtať, čo asi potrebuje. Nepotrebuje doplniť nádrž lásky? (Ďalšími najčastejšími príčinami zlého správania sú fyzické problémy – hlad, smäd, únava, choroba, bolesť.)

Hnev a láska.
Ak sa vaše dieťa naučí s hnevom správne zaobchádzať, bude mať v živote veľkú výhodu. Odvráti tým od seba väčšinu ťažkostí a bude schopné využívať hnev pre svoje dobro, miesto aby ho nechalo pracovať proti sebe.

Hnev sám o sebe je normálnou ľudskou reakciou, nie je zlý ani dobrý. Dôležité je, ako dokážeme hnev spracovať. Deštruktívnemu zaobchádzaniu s hnevom sa hovorí pasívne-agresívne správanie. Takýmto vyjadrením hnevu sa človek mstí nepriamo, pasívne. Je to podvedomé odhodlanie robiť všetko presne opačne, ako by si to predstavovala osoba s autoritou. Pasívne-agresívne správanie nedáva zmysel. Jeho účelom je rozladiť osobu s autoritou, lenže v konečnom dôsledku vyjde ako porazený práve ten, kto sa takto správa.

Zvládanie hnevu je najnáročnejšia súčasť úlohy rodiča, pretože deti majú len obmedzené možnosti vyjadrenia hnevu. Majú len dve možnosti vyjadrenia – slovne alebo správaním. S oboma sa rodičia len ťažko zmierujú. Nie je ľahké pochopiť a akceptovať, že hnev musí nejak vyjsť von, že ho deti nemôžu držať všetok v sebe. Dôsledok je, že mnohí rodičia reagujú na hnev svojich detí nesprávne a deštruktívne.

Keď sa nad týmito dvomi možnosťami zamyslíte, uvedomte si, že je lepšie, aby dieťa vyjadrovalo hnev slovne, ako keby ho malo dávať najavo správaním. Keď dieťa hnev ventiluje slovne, môžete ho viesť k zrelému spracovávaniu hnevu.

Uvedomte si tiež, že deti sa sa nemôžu nijak brániť proti hnevu rodičov. Keď na svoje dieťa zhodíte celé bremeno vlastného hnevu, usadí sa mu vo vnútri. Ak to budete robiť často, tento hnev nazbieraný v dieťati pravdepodobne vyvrie na povrch ako pasívno-agresívne správanie. Počúvajte dieťa, nechajte ho vyjadriť svoj hnev slovne. Počúvať jeho nahnevané slová pravdepodobne nebude príjemné, ale je to lepšie, ako keby svoj hnev vyjadrovalo správaním.

Mnohým rodičom pomáha v chápaní hnevu vizualizácia „Rebríka hnevu„:

Svojmu dieťaťu sa snažte pomáhať stúpať z jednej priečky na druhú, od najzápornejších vyjadrení hnevu k tým pozitívnejším. Je to dlhý proces, vyžaduje dobrý príklad a trpezlivosť. Často sa dieťa pomaly pohybuje od viac negatívnych reakcií k menej negatívnych  – sú stále záporné, ale už nie až tak záporné. Dôsledkom toho si rodičia niekedy žiaden pokrok nevšimnú.

Len ak dieťa dostane hnev zo seba von, dá sa s ním ďalej pracovať a vychovávať ho. Akonáhle sa situácia upokojí, sadnite si spolu a urobte tri veci:

  1. Dajte dieťaťu najavo, že ho nejdete odsudzovať. (Inak sa môže stať, že svoj hnev už nikdy nevyjadrí.)
  2. Pochváľte dieťa za to, čo urobilo správne.  („Dal si mi najavo, že sa hneváš, a to je dobre. Nevylial si si zlosť na mladšom bratovi, ničím si nehádzal a nebúchal… apod.“)
  3. Pomôžte dieťaťu vystúpiť o jednu priečku vyššie po rebríku hnevu. Urobíme to okrem iného tak, že budeme prosiť miesto zakazovania. (Nie: „Už mi tak nikdy nehovor!“ ale: „Synu, od dnes mi tak už prosím nehovor. Dobre?“) Samozrejme to nezaručuje, že tú nadávku už nikdy nevysloví. Zaručuje to však, že keď konečne dospeje, potom ten krok urobí.

(Viac o tom, ako deťom pomôcť zvládať hnev, v knihe: Potřebuji tvou lásku a Hledám svou cestu.)

Okrem popísaných vybraných kapitol sa ešte dočítate, ako rozpoznať jazyk lásky svojho dieťaťa, o napĺňaní citovej nádrže detí v neúplných rodinách a o používaní jazykov lásky medzi manželmi.

Comment (1)

  • Zuzana

    odporúčam ako darček 🙂 a pre partnerský vzťah je zaujímavá od tých istých autorov knižočka s názvom 5 jazykov lásky…zaujímavé čítanie 🙂