25júl
2013
3

Škola zabíja

…zvedavosť. Dieťa sa od narodenia zaujíma o svet okolo seba, skúma ho, pýta sa na rôzne záhady a rozmýšľa, prečo je toto takto a čo znamená tamto. Akonáhle ho pohltí náš vzdelávací systém, otázky sa postupne stávajú minulosťou.

Najobľúbenejšie otázky mojich dvoch malých chlapov: 

„Plečo máme tlubie?“ (=potrubie) „Kadiaľ pijú domy?“ „Mami, aj ty máš len dve ruky?“ „Kedy som nebol? A ty si kedy nebola?“ „Zmrzlinu vycikáme, či vykakáme?“ “A prečo si tí moreplavci hneď mysleli, že zem je guľatá? Veď podľa toho by mohla byť napríklad aj polguľa…“ Po predchádzajúcej debate o tom, že mama nemá pipíka: “Aj mamy majú kosti?” „Prečo sa na vode robia kruhy a nie štvorce?“ „Kde má naša planéta koniec?“ „Existuje aj slovník z vtáčtiny do ľudštiny?“ „Prečo má nos práve dve dierky?“ „Ako vysoko sú oblaky?“ „De je voda? Usušila tuto. De je telaz?“ „Sú aj lode, ktoré vozia vodu?“ 

Poznáte to, však? A všimli ste si niekedy, že ako vaša ratolesť postupuje povinnou školskou dochádzkou, otázky a záujem o svet sa postupne vytrácajú? Obávam sa, že to nie je len vekom. A už vôbec nie tým, že ich zvedavosť je v škole ukojená.

Fascinuje ma, ako deti v predškolskom veku objavujú matematiku. Samé si nájdu nejaký problém (ako si rozdelíme cukríky? aké dlhé koľajnice dokážem postaviť? kto má viac? o koľko som narástol?) a samé dokážu nájsť aj riešenie. Starší syn mal debaty o číslach ako obľúbenú tému pred spaním. Dostal sa tak od sčítania a odčítania k deleniu, zlomkom a posledne ho fascinovali obrovské čísla. Keď nastúpil do prvej triedy, ešte ho to nejaký čas zaujímalo. Ale koncom októbra akoby uťal. Už som len počúvala, ako ho nebaví matematika. Som rada, že po prvých dvoch prázdninových týždňoch sa ku svojim matematickým dumám vrátil.

Rozmýšľala som nad tým, čo v našom školskom systéme to môže spôsobovať. Napadlo mi pár zádrheľov:

  • Žiaci sú len pasívni prijímatelia informácií. Nemajú šancu ovplyvniť, čo a kedy sa budú učiť.
  • Nie je priestor na detské otázky. (Ak, tak nanajvýš keď sú k preberanej téme.)
  • Všetci žiaci robia to isté, bez ohľadu na ich tempo, záujem, úroveň.

Ako to vidíte vy?

3 komentáre

  • Richard

    Myslím že je to v motivaci – školáci se prostě učí něco, o čem si myslí že to nepotřebují. Pozoroval jsem našeho prvňáka: nejdřív půl hodiny počítal domácí úkol (odčítání typu 12 – 5) a tvářil se přitom jako kdyby se chystal umřít. Pak si vzal iPad a spustil hru, kde po vypočítání čtyř čísel (např. 32 + 19, 64 – 27 nebo 4 x 5) raketa buď úspěšně odstartuje do vesmíru nebo vybouchne (pokud to vypočítá špatně). Takhle další hodinu strávil počítáním a považoval to za ohromnou zábavu.

    Druhá věc je obsah učiva. Žáci procvičují paměť a učí se myslet logicky, v nejlepším případě matematicky. Další typy myšlení (divergentní, vizuální, kreativní, pohybové, laterální apod.) škola nezná a pokud zná, nevyučuje.

  • Katarína

    Môj názor je škole sa rovná nútené práce, zo Shakespeare sa snaží spraviť Koperníka a naopak. Je to likvidácia osobnosti až do jej samej podstaty, odňatie osobnej slobody o sebe rozhodnúť. Súčasná škola je vinná za krízu spoločnosti, lebo v deťoch likviduje ich prirodzenú túžbu spoznávať a tvoriť, snaží sa z nich vychovať len poslušného občana, ktorý čaká na to, kto ho zamestná namiesto toho, aby dieťa bolo podporené v tom, čo je dobré a uplatnilo naplno svoj potenciál.
    Ani škôlky nie sú o nič na tom lepšie. Malý príklad môj 3 ročný syn, ktorý je veľmi komunikatívny. Navštevoval škôlku len tri dni a až 1 mesiac sa z toho spamätával. Deťom sa vyhýbal oblúkom, ak sa mu už nejaké postavilo do cesty tak začal plakať. Po mesiaci sa našťastie vrátil do normálu. V škôlke nebolo dostatok času na to, aby sa tam mohol hrať, lebo program bol fakt plný, pestrý a pre všetky deti rovnaký.

    Známkovanie je tiež ďalší prehrešok proti zdravému rozumu.

    V súbore článkov Mýty ve vzdelání od Jany Nováčkové je to výstižne napísané, prečo škola poškodzuje deti…

  • Karol

    Výborná úvaha a stránka.